Moja endostory asi nie je typická - ale snáď dá niekomu nádej, že to nemusí trvať dlho.
Začnem však inak, pretože je to pre môj endopríbeh dôležité.
Používala som hormonálnu antikoncepciu – krúžok – a dostala som covid. Ten som prežila len s bolesťou hlavy a celkovou slabosťou. Fast forward asi mesiacov, cez rôzne príznaky a vyšetrenia sa prišlo na pľúcnu embóliu. Takže rozsudok – už nikdy nesmiem brať kombinovanú hormonálnu antikoncepciu, úplne ideálne žiadnu. A ak náhodou niekedy niečo, tehotenstvo alebo nejaké hormóny z iného dôvodu, tak to znamená injekcie na riedenie krvi.
Nedávno som našla gynekologickú správu z obdobia tesne po embólii, kde sa píše, že uvádzam bolestivú menštruáciu. Nepamätám si silné bolesti, ale už zjavne stáli za to, aby som ich spomenula lekárovi.
Medzitým som sa presťahovala do susednej krajiny a našla si tam prácu. A asi pred rokmi som bola v tej práci na záchode, keď som pocítila príšernú bolesť v podbrušku – mala som menštruáciu, ale takúto bolesť nikdy predtým. Neviem, ako sa mi podarilo neodpadnúť, do kancelárie som sa nejako doplazila... Ďalšie dva dni to bolo o niečo lepšie, ale stále nechápem, ako som to v práci vydržala. Bohužiaľ, sick day ani PN v tie dni neprichádzali do úvahy, dôvody si nechám pre seba.
Od tej chvíle sa to opakovalo mesiac čo mesiac. Zvláštne bolo, že bolesti neprichádzali na začiatku krvácania, ale od tretieho či štvrtého dňa a trvali vždy minimálne tri dni. Po niekoľkých mesiacoch sa pridala aj bolesť pri ovulácii. Taká silná, že som utekala k doktorke...
Podpásovka bola, že sa to začalo diať, keď som nejakým spôsobom prijala to, že nemusím byť vždy len drsná a tvrdá. Keď som si konečne dovolila byť aj ženská, jemná, sexy a tak. Mstilo sa mi moje telo za to, že som to tak dlho potláčala? Alebo to bola len náhoda?
Každopádne žiadne vyšetrenie nič neukázalo – žiadnu cystu, žiadne ložiská... A bola som na to sama. Dlhodobo nemám partnera (nie z vlastnej vôle) a v mojej rodine sa o takýchto veciach nehovorí. A keby náhodou, tak to použijú proti mne, že som si o tom dovolila hovoriť. A kamošky? Kto nezažil, nepochopí – viď veta: „To nemôže tak bolieť tri dni...“
Našťastie moja gynekologička pomerne skoro vyslovila podozrenie na endometriózu a poslala ma do endocentra. Ale ani tam na ultrazvuku nič nebolo vidno. Postupne sa moja doktorka začala prikláňať k tomu, že to môže byť zo stresu v práci. Medzitým som mala 30 a došlo mi, že by som mala niečo robiť, ak chcem mať možnosť mať deti. Ale social freezing znamená hormonálnu stimuláciu a sme pri zákaze/obmedzení pri užívaní hormónov...
A tak čas plynul a ja som mesiac čo mesiac tri až štyri dni bojovala s neskutočnou bolesťou, počas menštruácie, počas ovulácie a niekedy aj len tak sa ozývala bodavá bolesť. Skúšala som bylinky, doplnky výživy, gynekologickú fyzioterapiu...
A potom som sa jedného dňa nadránom zobudila od bolesti. Takmer som nedošla ani na záchod. Používam kalíšok – za hodinu bol plný, po stehne mi tiekla krv. V ten moment som sa rozhodla, že podstúpim diagnostickú operáciu. Toto rozhodnutie mi trvalo asi 8 mesiacov – keďže som sama a nikdy predtým som na žiadnej operácii nebola, desilo ma to. A hormóny mám zakázané...
Objednala som sa znova do endocentra. Odišla som odtiaľ s termínom operácie – presne za mesiac. A vydesená na smrť. Na termín operácie som si vzala dovolenku. V práci to nikto nevedel a tak som to chcela. Deň pred nástupom do nemocnice som ešte šla na festival.
V endocentre boli všetci mega milí. Zistila som, že lieky na upokojenie na mňa nefungujú – akurát sa po nich rozplačem ako malé decko. Keď som si chystala veci na JIS, dovolili mi vziať si mojich dvoch plyšákov. Veľmi ma to potešilo – a veľmi mi to pomohlo, keď som tam celý deň a noc ležala. A keď sa na sále ku mne prihovoril doktor, síce som bola stále vydesená, ale vedela som, že bude dobre.
Fyzicky som to zvládla lepšie, než som čakala, aj keď som sa prvých niekoľko hodín nevedela ani pohnúť. Ako bonus som mala menštruáciu. A moja prvá otázka bola – našli niečo? Verila som, že áno, pretože som videla priamo na hodinky a videla, že som na sále bola dlhšie, než predpokladali. Večer za mnou prišla doktorka a povedala, že našli nejaké menšie ložiská aj zrasty. Neviem, čo presne mi hovorila, ale pamätám si, že sa mi extrémne uľavilo.
Ešte 6 týždňov som musela čakať na potvrdenie diagnózy. Zdanlivo formalita, ale mňa aj tak zožierali pochybnosti. Normálne mám nejaký tréning 5× za týždeň, teraz som si nútene musela dať pauzu. Po 3 týždňoch som sa s doktorovým dovolením veľmi opatrne vrátila do fitka, na vyčistenie hlavy to ale nestačilo.
Dočkala som sa diagnózy, mala som čierne na bielom, že to nebolo len v mojej hlave, že tá bolesť mala fyzickú príčinu. Dostala som zelenú k tréningom. A moja hlava? Stále nepustí...
Najhoršie na tom je, že mám pocit, že som sa odpojila od svojho tela. Ako som si ho predtým dokázala užiť, tak je teraz iba fyzické a hlava to nepoberá. Možno preto, že po operácii sa ma na bruchu dotýkali iba lekári a asi po 5 týždňoch kozmetička pri depilácii.
Je to viac ako 2 mesiace a stále nemôžem povedať, že by som bola okej. Navonok to asi nejde poznať. Znova trénujem, koľko mi telo dovolí. Zistila som, že mám v okolí ďalšie ženy bojujúce s endometriózou, o ktorých som ani nevedela.
Prečo sa o tom nehovorí? Viete, koľkým ženám sa uľaví, že v tom nie sú samy? Nie, že by som endo niekomu priala. Ale najhoršie je na to byť sama.
Snažím sa nejako napojiť na svoje telo, ukázať mu, že dotyk nemusí znamenať operáciu. Že ho milujem o štyri jazvy viac.
A čo týmto všetkým chcem povedať?
Aj keď sa to zdá nemožné a je to desivé, zvládneš to.
Nie vždy cesta od podozrenia k diagnóze musí trvať dlhé roky.
A je úplne v poriadku, ak najťažšia časť nie je fyzické zotavovanie, ale psychicky sa s tým celým zrovnať a prijať new normal.
Už to asi nebude také ako pred diagnózou. Ale to neznamená, že to musí byť zlé.
Sme v tom spolu, fellow endowarrior.
