Prišla ako nočný motýľ. Ticho, nedala o sebe znať. Prebudila ma zo spánku. Za tmy zniesla k zemi svoje veľké priesvitné krídla a usadila sa mi na bruchu. Jej oči klikali raz, dva-raz, dva. Sledovala, kde by sa zložila. Jej ťažoba ma prekvapila. Na to, že bola malá ako motýľ, bola ťažká. Akoby mi na bruchu nesedel motýľ, ale akoby sa tam usadil sám slon. Skrútilo ma od bolesti, nohy mi vystrelili smerom vpred.
Kolená som si pomaly pritiahla k sebe a objala ich. Nebolo možné ležať, sedieť ani stáť. Keď som sa zadívala na motýľa, jeho tvár bola vážna, zamračená. Akoby chcel niečo povedať, ale nemohol. Želala som si, aby odletel. HNEĎ! Nestalo sa.
Pred očami sa mi zahmlilo a v momente ma oblial studený pot. Takto som sa necítila ešte nikdy. Bola som sama. Úplne sama. Bez rodiny, bez partnera, bez priateľov. Ležala som na posteli v prenajatom apartmáne skrútená v divnom kŕči a priala som si, aby to už prestalo… Motýľ sa ani nepohol. Vedela som, že to sama nezvládnem. Cítila som, že on len tak neodletí. Vytočila som 112 a snažila sa dostať zo seba pár zmysluplných viet a odpovedí…
Tu sa to celé začalo, v máji 2019. V momente, keď neviete, či je správny čas volať záchranku, ale menštruačné bolesti, v ktorých sa zvíjate na posteli a nevyhovuje vám žiadna poloha, dve tabletky užité naraz a bez zmiernenia bolesti vás presvedčia o tom, že je čas. Nikto pri vás nie je, po polnoci sa už nikomu nevolá, tak sa snažíte zvládnuť situáciu sama.
Chlapci z RZP ma zniesli v bolestiach po schodoch do sanitky a smerovali sme do nemocnice v Poprade na urgentný príjem. Cesta trvala vraj len 7 minút, ale pre mňa to boli celé hodiny. Po prijatí na urgente ma prevzal lekár, ktorý mal službu, aby mi urobil ultrazvuk brucha. Pýtal sa ma na všetky možné otázky týkajúce sa slepého čreva, stravovania, umiestnenia bolesti a pod. Keď vylúčil všetky možné gastro problémy a tiež slepé črevo, poslal ma na urgent na gynekológiu, keďže som mala 2. deň menštruácie. Tam som aj zakotvila. Nepríjemná lekárka, ktorá na mňa vybehla s otázkou, či je to také vážne, že som ju musela zobudiť, ma neprestala udivovať. Pri anamnéze si viackrát podpichla do rôznych vecí – ako napríklad, že patrím pod okres Kežmarok a zaberám tu v Poprade miesto a pod. Zvyčajne som dosť výrečná a viem sa pobiť za svoje práva, ale v tomto okamihu mi to bolo jedno. Bolesť ma dosť paralyzovala, sústredila som sa len na seba a na dýchanie. Keďže som krvácala kvôli prebiehajúcej menštruácii, vykonávanie sonografického vyšetrenia bolo značne sťažené. Lekárka sa ma neopýtala, či ma niečo bolí, len krúžila sondou a sledovala obrazovku. Výsledok znel, že tam mohla byť neidentifikovateľná cysta, ktorá praskla. Toto napísala aj do správy – neidentifikovateľná cysta. Poslala ma na oddelenie, kde ma sestričky uložili do postele, dali mi analgetiká proti bolesti priamo do žily a mala som ostať na pozorovanie 24 hodín. V rýchlosti som len šéfovi odoslala SMS, že zajtra nebudem k dispozícii, lebo som skončila v nemocnici, a zaspala som.
Po rannej vizite, počas ktorej lekár len skonštatoval, že sa mi uľavilo od bolesti a že mám neidentifikovateľnú cystu, usúdil, že ak sa do obeda neobjavia iné komplikácie, môžem ísť domov. Na izbe som sa rozprávala so ženou, ktorá bola v 7. mesiaci tehotenstva a bola tam hospitalizovaná až do pôrodu kvôli rizikovému stavu. Povedala som jej, že by som radšej ležala v nemocnici z jej dôvodu ako len tak, bez jasnej diagnózy. Odhodlane som však dodala, že sa dám dokopy a že bude všetko zase v poriadku. Že som len možno prepracovaná, žijem rýchly život a nevnímam svoje telo, tak mi dalo stopku.
Keď som sa dívala z nemocničného okna na prilietajúci vrtuľník, kdesi vo mne sa zrodila túžba dať si tetovanie, ktoré mi bude pripomínať tento okamih. Rozhodla som sa, že si ho dám urobiť. Keďže sa môj stav nijako nezhoršil, poobede som odišla z nemocnice taxíkom. Pamätám si, ako som vo svojom prenajatom byte ležala na posteli, zakryla si tvár vankúšom a veľmi som sa rozplakala. Vzlykala som, lebo som si uvedomila, že to môže byť niečo vážne, aj keď v kútiku duše som dúfala, že bude všetko v poriadku. Dala som si kľudový režim, pozerala film, večer zaspala a ráno som stála pred zrkadlom ako znovuzrodená. Od toho dňa to bol môj rituál, že som sa vždy ráno pozrela do zrkadla, povedala si, v čom som úžasná, čo všetko dokážem a zvládnem, a začala som deň. Všetko vyzeralo byť v absolútnom poriadku. Nasledujúci mesiac bola moja menštruácia v normále (bola bolestivá, ale nemusela som ísť kvôli tomu do nemocnice), tak som sa veľmi potešila a povedala si, že to bol možno len skrat.
Takto bežali dni a ja som sa chystala v júli do Holandska za rodinou na týždennú dovolenku. Od pobytu v nemocnici prešli 2 mesiace a ja som mala mať opäť menštruáciu. Ešte okolo šiestej večer sme so sestrou a švagrom hrali poker, práve som bola v učiacej sa fáze. Zrazu prišiel silný a bodavý kŕč do pravého vaječníka, kedy som skríkla od bolesti, zatlačila rukou na pravú oblasť brucha a do očí sa mi nahrnuli slzy. Srdce mi začalo biť ako šialené a nemohla som poriadne dýchať. Tú bolesť som poznala, no verila som, že zmizne. Švagor ma odviedol po schodoch na posteľ. Sestra sedela pri mne a podali mi tabletku proti bolesti, no bolesť neustupovala... cítila som, že je zle. Že sa história bude opakovať. Aby toho nebolo málo, tentokrát ma chytila zimnica. Celá som sa triasla, aj keď som bola prikrytá perinou. Po zmeraní teploty sme zistili, že mám 39 stupňov. Bol čas opäť volať záchranku, tentokrát v zahraničí. Keďže sme boli len 10 minút od nemocnice, švagor so sestrou ma odviezli autom.
Čakala som na príjme, vzali ma pomerne skoro. Funguje to tam úplne inak ako u nás. Prevzal ma lekár a začali sa rôzne vyšetrenia a komunikácia o príznakoch, o minulosti, o anamnéze. Vyšetrovali mi brucho, pýtali sa na slepé črevo, na operácie a pod. Potom som prešla na gynekologické oddelenie, keďže sa to znova udialo počas môjho menštruačného cyklu. Lekárka ma pozrela a skonštatovala, že aj napriek menštruácii a krvácaniu vidí na pravom vaječníku veľkú cystu, no kvôli krvácaniu ju nedokázala úplne odmerať. Poslala ma opäť dole k lekárom, lebo vyšetrenie ukončila s tým, že cysta nepraskla, že je celá. Môže robiť komplikácie, ale nie sú zatiaľ viditeľné. Lekári ma opäť poslali do miestnosti a zavolali ďalšieho lekára – odborníka – operatéra. Bol to Turek. Pozdravil sa mi a opäť sme mu so sestrou rozpovedali všetko, čo sme už hodinu hovorili jeho kolegom. Chcel sa uistiť, že mu nič neujde. Pýtal sa na problémy s močením, s vyprázdňovaním, či som nemala zvracanie alebo hnačky. Niečo mu nesedelo. Bola to pretrvávajúca a neklesajúca teplota, ktorá sa držala na 40 stupňoch. Sestru poslali domov, mňa prezliekli a rozhodli sa ma operovať. Dôvodom bolo podozrenie na zapálené slepé črevo. Vyplnili sme papiere a išla som na operáciu.
Neviem, ako dlho som spala, čas som tam od momentu príjazdu nevnímala vôbec, no keď som sa prebudila, bolo už ráno. Odkryla som si košieľku a na bruchu som mala 4 prelepené náplasti, okolo farbu od operácie. Všetko ma bolelo. Nielen spodok, ale aj vnútro, miesta, kde boli náplasti. Chcelo sa mi plakať. O chvíľu prišla vizita. Mladý lekár – blonďák s dvomi sestričkami. Jedna bola tehotná. Chytila ma za ruku a lekár otvoril Google Translate a začal hovoriť. To, čo hovoril, aj písal a ukázal mi to po slovensky. Povedal všetko o operácii, že mi bolo vybraté slepé črevo a operácia dopadla dobre. Potom mi napísal, že pri operácii boli odoslané vzorky z cysty na histológiu a výsledky hovoria, že ide o ENDOMETRIÓZU. Napísal mi to, otočil sa a opýtal sa ma, či viem, čo to je. Tváril sa vážne, sestrička mi hladkala ruku, ktorú mi držala, a milo na mňa pozerala. Z jeho očí bolo vidieť, že ide o niečo vážne. Prestala som ho vnímať a snažila som sa zistiť, čo znamenajú tie pohľady a o čo ide. Už som len zaregistrovala, že po návrate domov mám ísť za svojím gynekológom, dať mu lekársku správu a vyriešiť vhodnú liečbu. Sestrička ma ešte pohladila po vlasoch, pozdravili sa a odišli.Nechápala som... ničomu som nerozumela. Nevedela som, čo si mám myslieť o ich pohľadoch a o tom, čo hovorili. Anglicky som vedela, no odborné výrazy som nikdy nemusela riešiť. Zobudila sa vo mne zvedavosť – musím zistiť, čo mi to povedali a čo to vlastne je. Načiahla som sa za mobilom a zadala som do Google slovo „endometrióza“. Začala som čítať... stránku za stránkou, veľa toho nebolo, no hltala som každé slovo. Môj mozog začal generovať asi takýto postup: „Okej, máš nejakú diagnózu, niečo našli, zistili. Každá diagnóza má riešenie aj liečbu. Tak si len treba pozrieť, čo mám robiť a aké lieky si mám kúpiť, aby sme to vyliečili.“ Ale o liečbe nebolo žiadnej zmienky. Čítala som texty a tam som našla tieto slová: „neexistuje univerzálna liečba“ alebo „neplodnosť“, alebo „nie je liek“. Teraz som nechápala už ničomu. Môj mozog opäť generoval len jednu myšlienku: „Ak na to nie je liek, je to asi smrteľné, nie?“ A chytila ma panika, úzkosť a strach, ako som tam sama ležala v celej veľkej izbe a chcelo sa mi plakať. Keď som ale začala plakať, bolelo ma celé telo, tak som rýchlo prestala.
Po návrate z Holandska (išla som autom, lebo letecky to nebolo možné) som zakotvila u sestry v Prahe. Domov som odchádzala až po piatich dňoch s mojou najmladšou sestričkou. Prvé miesto, ktoré som v Poprade navštívila, bola knižnica, kam som sa rozhodla ísť, aby som našla viac informácií o tejto chorobe. Na internete som ich našla žalostne málo a ja som túžila vedieť, s čím mám tú česť. Požičala som si asi päť kníh o ženskom tele, o ochoreniach panvy, o psychosomatickej stránke príčin chorôb a začala som študovať.
Doma sa rozbehol kolotoč návštev lekárov a hľadania odpovedí na otázky, ktoré som mala neustále v hlave. Mala som dobré aj zlé dni, smutné aj veselé, radostné aj bolestivé. No mojou mantrou bolo neupadať na duchu, kým nezistím viac. Prvým krokom k zmene bol odchod od mojej gynekologičky, ktorá mi po tom, ako som jej podala papiere od lekárov z Holandska, len povedala: „Aha, endometrióza? Predpíšem vám injekcie na pol roka. Rozhodnite sa, kedy chcete začať.“ Myslela som, že zle počujem. Tá žena sa na mňa poriadne ani nepozrela, nechcela ma vyšetriť, neriešila môj aktuálny stav, len ponúkla riešenie, o ktorom mi ani nič nepovedala – čo je to za prístup k „liečbe“, aké má vedľajšie účinky, aké výhody/nevýhody, jednoducho nič. Tak som jej povedala, že si to premyslím, a po týždni som si prišla po kartu. Poďakovala sa za doterajšiu starostlivosť a odišla som k lekárke do Popradu.
Moja cysta si evidentne rástla, tak som si ju chodievala pravidelne sledovať za príplatok u lekára. Keď mi ale spôsobovala rôzne typy bolesti, rozhodla som sa vyhľadať ďalší lekársky názor. To som už mala za sebou niekoľko náročných menštruačných cyklov. Cez kožu som cítila hrču na pravom vaječníku a okrem prechádzok som nemohla robiť nič iné. Dostala som sa k lekárovi v Piešťanoch. Ultrazvuk ukázal, že mám zlepené vaječníky k sebe, ktoré nepérovali na stlačenie, maternica bola prilepená a všetko bolo tuhé. Urobil mi ster z krčka a poslal na testy. Povedal mi, že on si na toto operačne netrúfa, ale odporučil mi skúsiť lekárov v Olomouci alebo ísť za pánom Bielikom do Čadce, kde by som možno mohla dostať termín.
Okrem toho som si vypočula aj niečo, čo ma v tej ambulancii úplne zdrvilo. Lekár mi oznámil, že určite nebudem mať deti. Mne sa zahmlilo pred očami a z ambulancie som vyšla rovno na dámske záchody, kde som sa zrútila. Tak intenzívne som neplakala ešte asi nikdy. Pýtala som sa Boha, prečo práve ja, prečo zo všetkých sestier mám tento problém práve ja? Nič mi nedávalo zmysel. Do dnešného dňa si veľmi matne pamätám cestu na stanicu a návrat vlakom do Popradu.
Nebola by som to ja, keby som nevstala z dna, neotriasla sa a nešla ďalej. Aj napriek pravidelným bolestiam, kŕčom a množstvu analgetík rôzneho druhu som našla kontakt na spomínaného Dr. Bielika v Čadci a objednala som sa na konzultáciu. Nemala som čo stratiť. Bol október 2020. Bola som objednaná na 16:30. Čakala som tam s rodičmi dlho, ale bola som rozhodnutá neodísť bez stretnutia. Čakáreň sa vyprázdnila a ostali sme tam už len dve. Konečne prišiel rad na mňa. Lekár pôsobil milo, po vstupe do ambulancie zo mňa opadli všetky obavy a neistota, preto som išla priamo k veci. Prešli sme si moje lekárske správy, anamnézu, príznaky a posledné ultrazvuky. Pri vyšetrení veľmi odľahčoval situáciu a je úplne šialené, že som sa tam dokonca cítila dobre. Na obrovskej televíznej obrazovke mi ukázal môj stav. Bolo to desivé. Nazvala som to čiernou dierou. Cysty, zrasty. Situáciu diagnostikoval ako 4. štádium endometriózy a kissing ovaries (bozkávajúce sa vaječníky), ktoré boli zlepené vzadu za maternicou a pôsobili, že sa bozkávajú. Naplánoval mi operáciu na január 2021. Veľmi som sa tešila, aj keď som vedela, že to je ešte poriadne ďaleko.
Do tej doby som celé mesiace statočne bojovala, nasadila si alternatívnu liečbu TČM, chodila na akupunktúru a doma som cvičila s panvovým dnom, aby som si uľavila od bolesti. Prešla som na protizápalovú stravu, vylúčila kávu, alkohol, červené mäso a mliečne výrobky. Moja známa gynekologička ma v Kežmarku kedykoľvek medzi pacientmi vzala na ultrazvuk a niekoľko mesiacov sledovala môj stav. Som jej za to nesmierne vďačná, lebo vďaka nej som sa cítila pokojne aj počas vianočných sviatkov a na Nový rok.
Môj deň D v Čadci dopadol na výbornú. Operácia síce namiesto ¾ hodiny trvala takmer 3 hodiny, ale všetko prebehlo úspešne – odstránenie zrastov a lézií, oddelenie zlepených vaječníkov od maternice a brušnej dutiny, prefúknutie vajíčkovodov a odsatie čokoládových cýst. Po prebratí z narkózy stál pán Dr. Bielik nado mnou a všetko mi pekne zhrnul. Nikdy nezabudnem na jeho vetu: „Teraz je čas nájsť princa na bielom koni.“ Narážal tým na stav po operácii, keď je všetko v najlepšom poriadku a je čas na počatie. Lenže ja som v tom čase nikoho nemala. Po dlhej debate s lekárom a vlastnou hlavou som sa rozhodla nastúpiť na „liečbu“ s Visanne, ktoré mi malo zastaviť menštruačný cyklus, aby čo najdlhšie ostalo všetko ako po operácii. Mala som obrovský rešpekt, keďže som nikdy neužívala hormonálnu antikoncepciu ani inú liečbu.
Začal sa mi takmer úplne nový život. Bolesti boli minimálne, takmer žiadne, menštruácia neprichádzala 24 po sebe idúcich mesiacov. Ožila som. Začala som robiť veci, ktoré som predtým nemohla, venovala som sa viac sebe, vnútornému poznaniu a pokoju. Nič som nenechala na náhodu a prešla som aj terapiou, kde som sa vrátila do detstva a uzdravila to malé dieťa vo mne. Bolo to úžasné obdobie. V tomto čase vlastnej vyrovnanosti so životom som hneď na začiatku začala tvoriť obsah pre môj instagramový profil @endo_zivot.
Vtedy som spoznala aj úžasného muža, ktorému som sa otvorila aj s touto témou. Nezľakol sa, práve naopak, chcel byť pri mne, so mnou. Dnes je to môj manžel a ja som mu za mnoho vecí nesmierne vďačná. Plánujeme spolu rodinu a veríme, že nám bude tento dar dopriaty. Už štyri roky som bez výraznejších cýst a komplikácií. Viac sa sústreďujem na seba, viac vnímam svoje telo, viac si dávam záležať na vnútornom pokoji.
